Druhé stretnutie animátorskej školy na Planinke spojilo mladých z celého Slovenska v témach
sebahodnoty a empatického počúvania. Víkend plný duchovnej hĺbky, spoločenstva a reflexie
v ruinách Katarínky im dodal novú motiváciu a chuť slúžiť vo svojich strediskách s otvorenou
náručou.
Posledný marcový víkend sa naša animátorská partia opäť vydala na cestu za hĺbkou. Tentokrát
nás kroky zaviedli na Planinku pri Dechticiach, do kaštieľa uprostred lesa, kde signál mobilných
operátorov nahradilo niečo oveľa vzácnejšie: skutočné spojenie jeden s druhým.
Atmosféra bola od prvej chvíle uvoľnená a úprimná. „Ako doma som sa cítila už na prvom kurze,
teraz to bolo ešte intenzívnejšie. S partiou sme si veľmi sadli a sme ako jeden celok, hoci sme
každý z iného kúta Slovenska,“ priznala Hanka z Novej Dubnice.
Piatkový večer odpálila spoznávacia hra, pri ktorej sme si tak intenzívne vymieňali identity, až
sme takmer zabudli vlastné mená. Po smiechu však prišlo stíšenie. Juraj nás vo svojom prvom
bloku o sebahodnote previedol prezentáciou doplnenou o AI obrázky, ktoré nám pomohli
pozrieť sa na seba novými očami. Pre Sisu z Kaplnej to bol kľúčový moment celého víkendu:
„Pochopila som, že moja hodnota nie je v tom, čo si o mne druhí myslia, alebo aký výkon podám,
ale v tom, kým som v Božích očiach.“ Večer sme zavŕšili spoločnou svätou omšou, na ktorej sme
po prvýkrát otvorili tému obrazu Vincenta van Gogha. Pohľad na otca s otvorenou náručou,
matku, ktorá podopiera svoje dieťa, a drobného človeka robiaceho svoje prvé kroky, nám
pripomenul, že naša animátorská služba má pevné a bezpečné základy.
V sobotné ráno nás prebrala vtipná rozcvička v réžii Kiky a Hanky z Mamateyky, po ktorej sme sa
pustili do témy empatického počúvania. V hlbšej analýze Van Goghovho obrazu sme pokračovali
aj počas dňa, pričom sme v ňom hľadali paralely k nášmu prístupu k deťom v strediskách. Učili
sme sa, že animátor je často práve tou oporou, ktorá dovoľuje iným rásť. Šimon si počas aktivít
uvedomil dôležitú vec: „Zistil som, že pri počúvaní často skáčem do reči a nie som aktívny
poslucháč. Na tom chcem určite popracovať.“
Aby sme však nezostali len v laviciach, popoludní sme sa vybrali na Katarínku. Priamo v ruinách kláštora sme mali svätú omšu sprevádzanú spevom a hrou na gitare. Bol to moment, kedy sa vonkajší chlad stretol s horúcimi srdcami
animátorov. „Mladí sa vedeli zabávať, ale aj hlboko podebatovať. Výlet na Katarínku to všetko krásne prepojil,“ zhodnotila Hanka z Miletičky, ktorá už teraz plánuje, ako skúsenosti z kurzu prenesie do svojho dievčenského stretka.
Večerný program pokračoval blokmi o bariérach v komunikácii a neverbálnych prejavoch.
Vrcholom dňa bola sebareflexia, pri ktorej sme dokonca skladali ódy na tento dôležitý proces
spoznávania seba samého. Záver dňa patril krížovej ceste s témou dopravných značiek, ktorú
pripravili dievčatá z Miletičky. Bol to silný duchovný highlight, po ktorom nasledoval zaslúžený
voľný čas a spoločenské hry.
Nedeľné ráno nás privítalo prekvapením. Kvôli jarnému posunu času sme sa zobudili o hodinu
skôr, než sme plánovali. Hoci sme mali o hodinu spánku menej, posledný deň kurzu sme zvládli
bez zaváhania. Začali svätou omšou a následným záverečným zhodnotením všetkých poznatkov.
Pri odchode vládla radostná nálada a očakávanie toho, čo príde v druhej polovici kurzu.
Definitívnu bodku za víkendom dalo spoločné spievanie hitov všetkých žánrov – od „Call Me
Maybe“ až po „Tri slová“, ktoré sa ozývalo Planinkou počas balenia. Z Planinky sme odchádzali
nielen s vedomosťami, ale najmä s pocitom vzájomnej inšpirácie.
Vidieť zápal a duchovnú hĺbku v rovesníkoch bolo pre celú skupinu tou najväčšou motiváciou do ďalšej služby v našich strediskách. Domov sa vraciame s ‚vyčistenou hlavou‘ a myšlienkou od Panďa z Troch Hôrok, že
svet a ľudí okolo seba najlepšie pochopíme s otvorenou náručou a kľudným srdcom. Sme za
polovicou cesty a už teraz sa nevieme dočkať, čo prinesie naše ďalšie stretnutie!
Autor: Dávid Krivoklatský
